Na návštevu tohto mesta som sa tešil. Fotografie i recenzie doslova nabádajú návštevníkov, že toto historické a kultúrne centrum Dalmácie nemožno obísť. Po jeho návšteve mám ale zmiešané pocity.
Naša prvá zastávka bola na železničnej stanici. Chyba! Najprv som nevedel, či ide o pozostatok budovy z čias juhoslovanskej vojny alebo objekt po nájazde vandalov a sprejerov. Vlak do Zadaru už niekoľko rokov nepremáva. Oznam tam nenájdete žiadny, ale zato drvivá väčšina internetových stránok stále odporúča železničnú dopravu ako jeden zo spôsobov, ako sa do tohto mestečka dostať.
Do mesta sa valia tisíce áut, ktoré sa tlačia v úzkych uličkách a parkujú na každom jednom voľnom mieste. Turisti chcú prísť autom až ku Katedrále Sv. Anastázie a miestna samospráva im vychádza očividne v ústrety, takže značnú časť krásneho historického centra tvorí parkovisko. Škoda.
Centrum je naozaj čarovné. Unikátne pamiatky z románskych a benátskych čias skutočne stoja za pozretie. Maličké centrum však (podobne ako jadro Bratislavy) dopláca na obrovský počet ľudí na malej ploche. A tak nemáte nielenže žiadne súkromie, ale ani neviete spraviť peknú fotografiu, aby sa vám niekto nenapchal do záberu.
Treba ale povedať, že okrem historického jadra som nenašiel v Zadare nič iné, čo by stálo za zmienku. Ošarpané budovy z čias predošlého režimu, preplnené cesty, malo udržiavaný verejný priestor, paródie na cyklotrasy a nevyužitý potenciál dotyku mesta s morom. Aj nové obchodné centrum napchali na miesto, kde sa očividne nevojde. Vjazd na parkovisko je situovaný z úzkej uličky, kde sa navzájom blokujú autá zo všetkých smerov, takže 10 áut čaká aj 10 minút.
V prípade mestečka Zadar predbehol marketing realitu o dlhé míle. Je to ale poučenie aj pre nás. Máme na Slovensku krásne lokality, ktoré by stačilo propagovať aspoň z polovice tak ako to robia Chorváti v prípade Zadaru.
