Radovan Choleva: Virtus (recenzia knihy)

Kniha o tom, ako to dopadne, keď sa využívanie sociálnych sietí vymkne spod kontroly.

Je tomu už pár rokov, čo do kín prišiel film Kandidát, ktorý odhalil drsné zákulisie volebných kampaní. Kniha Virtus od politického marketéra Radovana Cholevu je oveľa trúfalejšia, a istým spôsobom aj desivejšia.

Pamätáte si na kauzu Cambridge Analytica z roku 2018? Išlo o britskú spoločnosť, ktorá tajne zhromažďovala dáta o desiatkach miliónov používateľov sociálnej siete Facebook a sofistikovanou analýzou ich následne premietala do strategickej politickej komunikácie. Ako sa neskôr ukázalo, zásadným spôsobom to ovplyvnilo prezidentské voľby v USA (Donald Trump), aj referendum o vystúpení z EÚ vo Veľkej Británii (Brexit).

Radovan Choleva vo svojej knihe Virtus zašiel ešte ďalej.

Celý príbeh začína tým, ako sa skúsený politický stratég nechá zlákať na volebnú kampaň novovznikajúcej politickej strany. Táto strana používa unikátny softvér s názvom Virtus, ktorý spája prvky umelej inteligencie s prístupom k takmer neobmedzenému kvantu osobných údajov ľudí.

Predstavte si, že detailne poznáte záľuby, pohyby na účte, prípadne nákupné zvyklosti všetkých voličov. Viete, s kým sa stretávajú, o čom hovoria, čo konzumujú, alebo akú hudbu počúvajú. Mohli by ste každému doslova ušiť kampaň na mieru. Hovorili by ste ich jazykom, ponúkali by ste im presne to, čo chcú počuť. Rodinám s deťmi by ste sľúbili vyššie prídavky, podnikateľom nižšie dane, chorým lepšie zdravotníctvo, seniorom autobusy zadarmo. Dokonca by nevadilo, že sľuby sú protichodné, pretože volebné posolstvo by bolo úzko personalizované na konkrétneho človeka.

Ak vlastníte osobné dáta o ľuďoch v takom obrovskom rozsahu ako v knihe Virtus, máte takmer neobmedzenú moc. Môžete nielen vyhrať voľby, ale aj zásadným spôsobom ovplyvňovať životy ľudí. Dokonca im môžete úplne vziať slobodu.

Doslova držíte v rukách atómovú zbraň.

Počas deja sa hlavní hrdinovia knihy neustále potkýnajú o morálne dilemy. Kam až možno zájsť v záujme výhry voľbách? Aké údaje o ľuďoch je ešte prípustné zbierať a analyzovať? Keď hlavní protagonisti stoja tvárou v tvár desivej realite o programe Virtus, je už veľmi neskoro.

Podľahnúť? Vzoprieť sa?

Pri čítaní knihy si neustále kladiete otázku, či už si autor nevymýšľa až príliš. Či také technológie môže niekto niekedy vymyslieť. Tí, čo sa profesionálne venujú politickým (ale aj komerčným) kampaniam, vedia, že drvivá väčšina z nich už v nejakej forme existuje.

Ak ste boli pobúrení škandálom okolo firmy Cambridge Analytica, vedzte, že napríklad oproti čínskemu Systému sociálneho kreditu, to bol obyčajný odvar. Zhromažďovanie dát, sledovanie správania ľudí a následné analyzovanie je oveľa ďalej, ako si myslíte. Najhoršie na tom je, že väčšinu osobných dát vydávame do rúk prevádzkovateľom sociálnych sietí úplne dobrovoľne.

Som rád, že kniha Virtus vyšla. Jej nesmiernou pridanou hodnotou je, že ju napísal človek, ktorý viedol na Slovensku množstvo politických kampaní. To ju robí mimoriadne autentickou a atraktívnou. Nuž a v neposlednom rade, je to obrovská príležitosť na zamyslenie sa.

Virtus je zdvihnutý prst všetkým, ktorí sa nechali vo svojich životoch pohltiť sociálnymi sieťami. Kniha v plnej nahote poukazuje na to, do akej slepej uličky môže spoločnosť zájsť, ak sa necháme sieťou opantať. Že na konci príbehu môže padnúť za obeť to najcennejšie, čo každý z nás vlastní.

Osobná sloboda.