Sviatky zhonu a bezohľadnosti

Taká obyčajná predvianočná sobota. Keby som prišiel na návštevu z inej planéty, nevyhol by som sa dojmu, že o pár dní vypukne hladomor, ekologická katastrofa alebo vojna. A že žijeme na znepriatelenom území.

Vychádzame z paneláku. Na chodníku pred obchodíkom s potravinami stojí luxusné BMW radu X5. Pani si potrebovala ísť kúpiť rožky, čiže logicky (v stave najväčšej núdze) zaparkovala tak, že po chodníku už neprejde už ani mačka, nieto ešte človek. Našťastie parkujeme inde, takže nemusíme riešiť dilemu či sa vzniesť alebo to obísť po ceste. Nakladám dieťa do detskej sedačky a to už je pani dokončila nákup, nastúpila do auta a snaží sa prejsť okolo. Na úzkej cestnej komunikácii jednoducho nieto priestoru pre otvorené dvere auta a zároveň prejazd vozidla. Ale nie. Pani nemôže počkať tých 15 sekúnd, kým posadím dieťa do sedačky a pripútam ho. Ona v tej sekunde musí prejsť okolo. A tak z obavy o holý život zatváram dvere a uskakujem do bezpečia. Odiera mi spätné zrkadielo. Spoza volantu už len na mňa civí táto milá pani s výrazom v očiach “ešte pol sekundy mi zavadzaj a padneš k zemi mŕtvy!”

Ako každú sobotu, naše kroky smerujú na trh. V neprehľadnej zákrute do vozovky skáče trojica mladých hipsterov s nákupom zdravých potravín v ekologických papierových taškách. Nepozerajú sa ani doľava ani doprava. Nevadí, že tam nie je priechod pre chodcov. Oni presne tadiaľto a v tomto čase potrebujú prejsť na druhú stranu. Šliapem na brzdu a len pár metrov nás všetkých delí od nešťastia. Stále pohľad ani doprava ani doľava. Priatelia, hlavne zdravo a ekologicky!

V obchode s potravinami nadobúdam dojem, že najbližšie týždne čaká celú Bratislavu hladomor. Inak si neviem vysvetliť, prečo ľudia nakupujú jedlo minimálne na dva týždne. Nebudú obchody zatvorené presne dva a pol dňa?

Kým manželka v drogérii kupuje detské plienky a papierové vreckovky, prechádzam sa s naším 13-mesačným drobcom po obchodnom centre. Malý obdivuje veľký stromček, svetielka, hviezdičky a všetko blikajúce. Medzitým pozorujem ľudí. Prechádzajú nevšímavo okolo, ponorení do vlastného sveta. Neusmievajú sa. Nevnímajú dianie okolo. Za sedem minút som napočítal presne desať ľudí, ktorí si nášho drobca vôbec nevšimli a rôznym spôsobom s ním prišli do kolízie. Celú situáciu zachraňuje milá predavačka v drogérii. Hurá, dnes prvý človek, čo sa usmieva!

Pred Alzou stojí rad áut. Dlhý, pomalý. Autá v kolóne čakajú už na Košickej ulici. Hovorím si, že toto si musím odfotiť. Vystúpil som z auta, vytiahol mobil a už sa na mňa osopil okoloidúci pán, že fotenie ľudí na ulici je zakázané! Pokojne odpoviem, že nefotím ľudí, ale autá a radšej v tejto príjemnej debate nepokračujem, pretože už sa na mňa valí spŕška invektív.

Prichádzame naspäť k bytovke. Poznáte to. Chodník aj cesta sú oparkované autami. Z jedného z nich vystupuje otec s dvomi malými deťmi. Dcéra vo veku zhruba štyri roky, syn možno sedem. Spomalím na rýchlosť blízku nule a ukazujem rodinke, nech pokojne prejde na druhú stranu. Pán mi ukazuje, že nech idem, lebo ešte vykladá nákup z kufra. Medzitým sa jeho dcérka stráca medzi autami, aby o dve sekundy vybehla plnou rýchlosťou na cestu. Keďže v podstate stojím a vedomý si situácie mám oči na stopkách, nič sa nestalo. Ale nie! Otec v návale zúrivosti dcérke najprv uštedrí dva výchovné údery po hlave, jeden po chrbte a ešte v spätnom zrkadle zachytávam zo dve facky. Keď budú všetci sedieť pri štedrovečernom stole, deti určite ocenia všetky tie darčeky, čo im rodičia kúpili a ocenia chvíle plné lásky a pokoja.

Neviem kedy a prečo sa to v nás takto zlomilo. Naháňame sa za darčekmi a nákupmi, ale zabúdame to podstatné: ľudskosť a ohľaduplnosť. Tým skôr, že úsmev a milé slovo nič nestoja.

Šťastné a veselé, priatelia!