Najprv vražedná jazda, teraz plánovaná streľba na homosexuálov. Kým donedávna sme o tom počúvali iba v správach, dnes sa to deje kúsok od našich domovov. Ako v zlej akčnej dráme. A obávam sa, že toto nie je koniec, iba začiatok. Dlho nahromadené problémy začínajú vybuchovať. A my robíme zúfalo málo na to, aby budúcnosť bola iná.
Je mi nesmierne ľúto životov dvoch mladých ľudí, ktorí sa ničím neprevinili. Tešili sa zo života a mali sa radi. Nikomu neubližovali, nikomu neškodili. Práve naopak, rozdávali dobrú náladu. Lenže to si nemyslel mladý vrah, ktorý sa rozhodol svoju vnútornú frustráciu vybiť na jednej konkrétnej spoločenskej skupine. Cielene, plánovane, dlhodobo. Žiaden skrat, ale premyslený zločin.
Ak je tohto schopný mladý človek z dobrej školy, znamená to, že ako spoločnosť sme fatálne zlyhali. A namiesto vzletných fráz politikov by sme si mali vstúpiť do svedomia. Prejsť hlbokou sebareflexiou a navrhnúť konkrétne riešenia.
Nie, nemám na mysli tvrdé perzekúcie voči hejterským útokom ani zbesilé kontroly alkoholu za volantom.
Poďme riešiť príčiny. Pýtajme sa čo je pohnútkou, spúšťačom.
Investujeme obrovské peniaze do výstavby nákupných centier, ale kultúrne centrá chátrajú. Míňame šialené stovky miliónov na stupídne reklamy, aby sme mohli následne míňať šialené peniaze za nové smartfóny, moderné autá, luxusné dovolenky alebo štýlové oblečenie.
Staráme sa o zovňajšok, ale kto sa postará o dušu?
Lejeme peniaze na účty bánk či developerom, ale nevieme poriadne zaplatiť dobrých učiteľov, ani ľudí v sociálnych službách či zdravotníctve. Nie je problém nájsť niekoho, kto sa postará o vaše auto. Ale kto sa postará o naše deti? A vlastne aj o nás všetkých?
Aby sme boli šťastní.
Vieme, čo robia naše deti? Kto sa im venuje? Kto počúva ich vnútorný svet? Ich trápenia? Frustrácie? Sny? Sme buď zamestnaní honbou za majetkom a peniazmi alebo bojom o prežitie. Áno, lebo aj na Slovensku žijú státisíce ľudí na hranici chudoby. Áno, aj v Bratislave.
A čo vidíme v televízii? Aké riešenia ponúkajú sociálne médiá?
Tie zaujíma iba jeden jediný ukazovateľ: SLEDOVANOSŤ. Nie ľudia, nie kvalita. Ani hĺbka či rozmanitosť. Len čísla. A peniaze.
Čo na to politici? Akým príkladom idú pre všetkých tých zúfalých, stratených a frustrovaných ľudí? Aké hodnoty asi môžu prieniesť do spoločnosti psychopat, vekslák, sociopat, zbrojársky lobista, profesionálny sukničkár či bitkár?
Politické (prepytujem) elity neriešia ani len základné ľudské problémy. Prácu, energie, jedlo. Prečo by riešili kultúru, vzdelanie, vzťahy? Riešia iba samých seba. Kto koho urazil a škaredo sa vyjadril o tom druhom. Alebo vedú kultúrne vojny. Konzervatívci voči progresívcom. Vojnoví štváči proti rusofilom. Bratislava proti východniarom. Podnikatelia proti darmožráčom. Slušní proti mafii. (Doplňte si tam čo len chcete).
A je tu vôbec niekto za niečo?
Áno, ľudia sa cítia odstrčení. Nepochopení. Utiekajú sa k alkoholu, k drogám, ale aj k radikálnym riešeniam. Vybíjajú si zlosť na iných. Pretože nič nie je jednoduchšie ako ukázať prstom na jednu skupinu obyvateľov. Aha, to sú tí, ktorí môžu za tvoj pobabraný život! Rómovia, homosexuáli, Židia, boháči, politici, dezoláti, lúza…
Nastal čas, aby sme toto všetko ako spoločnosť odmietli.
Vrátili na piedestál učiteľov, zdravotníkov, opatrovateľov. Vrátili do politiky odbornosť a charakter, a do médií zase hĺbku a úroveň. Investovali do vzdelania, kultúry a najmä do vzťahov. Počúvali sa. A rešpektovali našu rôznorodosť, iné názory i presvedčenie.
Matúš a Juraj, odpočívajte v pokoji.