Pôvodne to bola veľmi príjemná nedeľa. S Riškom sme boli najprv navštíviť deň detí v obci Strelníky pri Banskej Bystrici. Drobec sa vozil na koníkoch, hádal lesné zvieratká na obrázkoch a nechýbali ani hasiči, ktorí pre deti robili malý výcvik. Náš výmyselník uchmatol hadicu a všetkých dookola striekal. Náramne sa na tom bavil. To sme ešte netušili, že pár hodín na to budeme potrebovať ozajstných hasičov. Popoludnie sme strávili vo Vydrovskej doline. Viezli sme sa Čiernohronskou železničkou a prechádzali sme sa lesníckym skanzenom. Výlet sme zavŕšili pri záchranárskom vrtuľníku (na obrázku). V duchu som sa čudoval, ako tam ten vrtuľník dokázal do toho lesa dokázal niekto dopraviť.
Riško sadol do auta a okamžite zaspal. Tak som si povedal, že sa trošku povozíme po okolí. Smerovali sme cez Sihlu a Drábsko popri vodnej nádrži Hriňová. Kľukatá cesta viedla neďaleko Dobročského pralesa, či Poľany.
Vošli sme do mestečka Hriňová. Kúsok pred kruhovým objazdom na mňa mávali akýsi mladíci a divoko ukazovali čosi na moje auto. Chvíľu som si myslel, že mi nesvietia svetlá alebo čosi podobné. Tak som im zakýval naspäť a pokračoval ďalej v jazde. Chalani to však nevzdali, predbehli ma, zablokovali cestu a jeden z nich na mňa volal: Horí vám auto!
A naozaj! Z motora sa začal valiť hustý šedý dym a zospodu šľahali plamene! V mysli sa mi začali premietať divoké príbehy o zhorených či vybuchujúcich autách. Okamžite som vybral spiace dieťa, ktoré sa medzitým zobudilo a drámu znásobilo srdcervúcim plačom! Pochopiteľne. Okrem toho, že som ho násilne prebral z pekného sna (akiste o vláčikoch), pohľad na horiace auto by nepridával na nálade asi žiadnemu človeku. Nieto ešte dieťaťu.
Medzitým mladí chalani, čo ma zastavili, neváhali ani sekundu. Z auta vybrali najprv fľaše s vodou a potom hasiaci prístroj. Nepomohlo ani jedno ani druhé. Plamene šľahali ďalej a dym horiaceho plastu štípal v očiach aj v nose. Doslova za pár sekúnd sa zmobilizoval domáci obyvatelia z dvoch domov vedľa kruhového objazdu. Starší pán bývajúci v dome napravo okamžite pustil záhradnú hadicu s vodou. Nedočiahla. Chvíľku sa snažil ju nadpojiť, ale nedarilo sa mu to, pretože hadice boli nekompatibilné. Z domu vľavo vyšiel jeho sused, volal sa Michal, s pôvodným úmyslom komusi telefonovať. Keď zbadal, čo sa deje, asi za tri a pol sekundy vytiahol záhradnú hadicu, ktorá našťastie nielenže fungovala, ale aj bola dostatočne dlhá.
Pustili sme sa do hasenia. Nikdy v živote by som nepovedal, že uhasiť horiaci plast z motora bude trvať tak dlho. Prešlo dobrých 10-15 minút, kým ustali nielen plamene, ale aj tlenie. Medzitým mladíci, čo ma zastavili, vytiahli sadu kľúčov a odpojili autobatériu. Kým Michal z domu vľavo pomáhal s logistikou hasenia, jeho mladá pani, Lucia, zobrala malého Riška do záhrady, kde ho zapojila do hry na dvore s ich deťmi. Drobec už o chvíľu lovil čosi v detskom bazéne a spokojne papal jogurt.
Volal som linku 112. Ani nie o 5 minút prišli najprv policajti, aby riadili dopravu, a do o 10 minút už aj hasiči. Tí našťastie už len dohasili a skontrolovali, či v aute nehorí aj niečo iné. To už Riško spokojne dopapal jogurt a zvedavo pozeral na ozajstných hasičov, čo zachraňovali naše autíčko. Hasiči nám rozprávali príhody o zhorených autách. Často už len po príjazde konštatujú, že auto zhorelo do tla.
Chalani, čo ma na začiatku drámy zastavili, pokračovali v servisnej operácii. Po odpojení batérie si lámali hlavu nad tým, ako odblokovať prevodovkua, by sa auto mohlo pohnúť. Úspešne. Skrutkovačom rozobrali riadiacu páku a vďaka tomu sme mohli presunúť auto o kus ďalej, aby sme nezavadzali.
Riško sa už medzitým úspešne zoznámil s deťmi na dvore. Od ktoréhosi z nich ulovil striekaciu pištoľ a všetkých nás výdatne polieval vodou. Skončil som mokrý akoby som do potoka padol 🙂 Miestni obyvatelia mi okamžite poskytli niekoľko telefónny čísel na lokálne odťahové služby. Ani nie do pol hodiny prišiel Marek z Detvy. Rovno vytelefonoval aj servis v Detve, kam sme následne auto odtiahli. Cestou sme mu rozprávali o tom, ako sme sa viezli vláčikom v Čiernom Balogu a navštívili sme aj lesnícky skanzen. „Viete, kto dopravil ten vrtuľník do Vydrovskej doliny?“ spýtal sa nás. „Áno, ja,“ usmial sa. „Bolo to asi pred sedemnástimi rokmi a ťahal som ho presne týmto auto, ktorým sa teraz veziete.“
Tento príbeh má šťastný koniec. Nikomu sa nič nestalo a neviem si predstaviť, že by sa to celé odohralo o dva kilometre skôr kdesi v lese. Nebyť ochoty všetkých týchto milých a ochotných ľudí, auto bezpochyby zhorí do tla.
Moje poďakovanie patrí pánom, čo ma zastavili a následne ochotne nielen hasili, ale aj vykonali všetky nevyhnutné servisné a elektrikárske úkony ako najväčší profesionáli. V tom strese som sa ich nestihol spýtať ani na meno. Ak by ste ich poznali, pošlite im môj srdečný pozdrav. Ďakujem Michalovi a Lucii, ktorí bývajú hneď vedľa kruhového objazdu. Za pomoc, za ochotu, aj za starostlivosť o môjho malého drobca. Ďakujem aj miestnym policajtom, ktorí nielenže usmerňovali premávku, ale aj ochotne pomohli auto odtlačiť do bezpečia. A v neposlednom rade veľká vďaka patrí aj hasičom z Detvy a Marekovi z odťahovky Detva.
V Hriňovej a Detve žijú ozajstní hrdinovia!
PS: Nie, nemám fotky ani videá horiaceho auta. Do kategórie ľudí, čo uprednostňujú natáčanie strhujúcich záberov namiesto záchrany blízkych a majetku, ozaj nepatrím.